Učíme sa čnostiam – čistota
Čistota je vlastnosť človeka, ktorého vnútro – myšlienky, city, kontrolované i nekontrolované sklony, záľuby, túžby -, ako i vonkajšok – slová, posunky, reči, žarty, diskusie a celé konanie – prezrádza nefalšovanú lásku k pravde, šľachetnú motiváciu činov, nezištnosť, poctivosť, úprimnosť až priehľadnosť, navonok i vnútri.
Starý zákon často používa výraz „čistý“, „čistota“, „očisťovanie“, „čistiť“, a to tak vo vzťahu k telu, najmä k rukám, ako aj k srdcu (Ž 50,12). „Čisté srdce“ v ústach prorokov a svätopiscov znamená to isté ako naše „čisté svedomie“. Podstata čnosti čistoty však nespočíva iba v tom, že človek má srdce či svedomie nezaťažené alebo nezašpinené nijakou vinou, že „nemá nič na svedomí“, ale že má srdce čisté a ozdobené, že je plné žiarivého svetla, ktoré nejakým spôsobom prebleskuje aj navonok.
Čistý človek je priamy v myšlienkach, slovách, v konaní. Nieto v ňom zlého úmyslu a sklonu k falošným úskokom, nekalej hre, podvodu, klamstvu. Naopak, čistý človek sa s pokojnou vytrvalosťou a dôslednosťou rozhoduje pre to, čo je pravdivé, spravodlivé, čestné, vznešené, sporiadané, taktné, zmierlivé. Ľudí, vyznačujúcich sa takouto čistotou, Ježiš blahoslavil tým najvyšším spôsobom. Prisľúbil im vrchol nebeskej blaženosti: „oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Ich čisté srdce (svedomie) je ako najušľachtilejšie striebro, v ktorom sa v určitom zmysle zrkadlí Boh.
Z výrazu „čistý“ zaznieva v šiestom blahoslavenstve všetko, čo je autentické, nefalšované, pravé, pravdivé, úprimné, svedomité, poctivé, spoľahlivé. Toto všetko však skôr, než sa to vtelí do skutkov, tvorí obsah myšlienok, predstáv, túžob a úmyslov, pohnútok k činom. Preto má k správnemu prekladu šiesteho prikázania blízko i ten, kto by ho preložil takto: Blahoslavení čistého úmyslu, lebo uvidia Boha. Medzi šiestym prikázaním Desatora a šiestym blahoslavenstvom je iba čiastočná tematická zhoda. Slovná totožnosť nezodpovedá totožnosti ich biblického obsahu. Lebo pohlavná čistota či sporiadanosť, o ktorej je reč v šiestom prikázaní, tvorí iba jeden aspekt Ježišom blahoslavenej „čistoty“.
Špina našich slov, činov a vôbec celého správania sa nespočíva iba v tom, že sme vykonali niečo zlé, ohyzdné, odporné, ale v prvom rade v tom, že tieto naše skutky sa zrodili z nečistých úmyslov, zámerov, túžob, citov a motivácií. Človek iba po dlhom cviku v čnosti čistoty s bolesťou objavuje, že aj tie, podľa neho „najlepšie“ dobré skutky nesú väčšie alebo menšie stopy nedokonalosti a nie dosť čistého zamerania mysle. Napríklad preto, že sa kochal predstavou, že jeho úspech, dobré správanie, skrátka jeho vzorný spôsob života uvidia aj iní, že si ho uctia, že si ich nimi získa. Odtiaľto je už iba krôčik k nákaze nebezpečným vírusom samoľúbosti, ktorý ako červotoč všetko rozhlodá a urobí človeka nečistým pred Bohom so všetkými smutnými následkami, vrátane Božej nevôle. Lebo „Boh pyšným odporuje“ (Jak 4, 6).
Šieste blahoslavenstvo kladie na človeka omnoho náročnejšiu a jemnejšiu požiadavku ako šieste prikázanie. V oboch prípadoch sa hovorí o čistote, ale nie v tom istom zmysle. Stačí odkryť korene našich činov a zbadáme, koľko je v nás „špiny“, hoci z hľadiska pohlavnej sporiadanosti je všetko „v norme“. Každodenná skúsenosť tých, ktorí majú možnosť nazrieť do vnútra iných, dokazuje, že prevažná väčšina ľudí, ktorí neprestupujú šieste Božie prikázania, má napriek tomu ďaleko od toho, čo Ježiš prisľúbil v šiestom blahoslavenstve.
Prvým krokom k dosiahnutiu takejto čistoty je modliť sa o poznanie Boha, lebo ňou sa človek stavia do správnej polohy voči nemu skôr, ako ho spoznal. A to nezostane bez vplyvu na jeho zmýšľanie a konanie. K tomu sa však musí súčasne pridružiť pravdymilovnosť, spravodlivosť, priamosť charakteru atď., všetko predpoklady postupného očisťovania srdca, aby sa v ňom mohla stále zreteľnejšie zrkadliť Božia tvár. Takto sa bude špirálovito rozširovať, či prehlbovať vnútorná čistota ako predpoklad poznania Boha a život s Bohom ako predpoklad čistoty. Ale toto je i cesta k blahoslavenému človečenstvu a k ideálnej ľudskosti.
(A. Hlinka, Každý sa môže zmeniť)
*
Čistota zahŕňa v sebe pojem slnečného jasu, znamená slnečnú priezračnosť.
Ak budeš čistý, budeš mať vo svojom tele niečo, čo nie je telom. Budeš viac anjelom ako človekom.
Kto žije v čistote, rozhoduje sa uskutočňovať čnosti typické anjelom.
Čistota je svetlom tela tak, ako je pokora svetlom ducha.
Ak sa obohatíš sladkosťou kontemplácie, vyhasne v tebe nezriadená túžba po príjemnosti.
Nedôveruj svojmu veku, lebo srdce nestarne.
Utekaj pred hriešnymi príležitosťami. Je to najdôležitejšia rada ako uniknúť pred hriechom.
Vášne najprv prosia, potom žiadajú, napokon nútia.
Nemôžeš poznať seba, ak nie si pokúšaný, ani obdržať vavrínový veniec, ak si nezvíťazil, ani zvíťaziť, ak si nebojoval.
Pokušenie pýchy je oveľa nebezpečnejšie ako pokušenie proti čistote. To druhé môže iba pokoriť našu dušu a tým jej priniesť viac dobra než zla. Boh dovoľuje, aby sme neboli pyšní.
Možno byť čistým ako anjel, ale pyšným ako satan.
Možno byť žiadostivý nielen dotykom a citom, ale aj pohľadom. Vonkajšie veci majú silnú zvádzajúcu moc, ktorá núti, aby sme zabudli, že sú pominuteľné. Zdajú sa byť večné, ale z dňa na deň vädnú a odkvitajú. Zvíťazíš, ak na ne nebudeš pozerať. Keď na ne hľadíš, už nad tebou nejako zvíťazili, lebo chceli iba to, aby si na ne hľadel.
Nehovorte, že máte skromné srdcia, keď nie sú skromné vaše oči. (sv. Augustín)
Pohľady sú ako iskry. Padnú do slamy a hotové je nešťastie.
Príliš slobodne rozhliadajúce sa oči sú diery, ktorými sa vytratí voda.
Ak sa dá očiam sloboda, čistota sa vytratí.
Aby si si zachoval čistotu, často čítaj sväté knihy.
Božie slovo je čisté a činí takými tých, ktorí v ňom majú zaľúbenie.
*
„Miluj iba mňa samého. Ja som tvoj vodca. Dúfaj vo mňa a nie v ľudí. Vybral som si ťa za svoju nevestu.
Chcem, aby si bola čistá a nevinná. Nezastavuj sa pri ničom, čo je stvorené.
Nepoškvrňuj sa pozemskými vecami ani príliš pozemskými citmi voči stvoreniam.
Som žiarlivý na tvoje srdce. Vybral som si ťa pre seba.“
(Ježiš Márii Celeste)
