Životopis

 

Služobnica Božia Mária Celeste Crostarosa

 

Júlia Marcela Santa (to bolo je civilné meno) sa narodila 31.10.1696 v Neapole v zbožnej šľachtickej rodine ako desiata  z dvanástich detí. Už od detstva bola hlboko náboženský vedená. Každý večer sa rodičia modlili s deťmi a čítali im životopisy svätých. Na duchovnej ceste sa často obracala na svojich obľúbených svätých – na Katarínu Sienskú, Filipa Neriho, Tomáš z Canterbury. Sama milovala modlitbu.

Už v detstve si ju Boh vybral a obdaril  veľkými milosťami; učil žiť vo svojej neustálej prítomnosti; viedol ju a ona s oduševnením odpovedala na jeho lásku.

 V roku 1718 vstúpila do Karmelu spolu s dvoma svojimi sestrami. Po jeho zrušení prešla do novo otvoreného konzervatória sestier vizitiek v malebnom horskom mestečku Scala na pobreží Amalfi (blízko Neapola). Tu ako novicka – 25.4.1725 obdržala od Boha zjavenia pobádajúce ju k založeniu nového inštitútu, ktorý by pripomínal svetu nekonečnú Božiu lásku k ľuďom. Zapísala ich počas 40 dní, mimoriadne naplnená Duchom Svätým, v čase vďakyvzdávania po svätom prijímaní. Celý ten čas sa postila a veľmi modlila. Základom inštitútu malo byť 9 regúl: jednota a vzájomná láska, chudoba, čistota, poslušnosť, pokora a miernosť srdca, umŕtvovanie, sústredenosť a mlčanie, modlitba, sebazápor a lásku ku krížu.

Avšak zjavenia neboli prijaté. Človekom, ktorý veľmi pomohol pri ich uskutočnení, bol neapolský horlivý misionár- neskôr svätorečený - Alfonz de Liguori. Vďaka nemu biskup uznal hodnovernosť zjavenia a 13.5.1731 vznikol v Scala nový rehoľná inštitút, ktorý Svätá stolica v roku 1750 nazvala Rehoľou Najvätejšieho Vykupiteľa. Mária Celeste sa z neho dlho netešila. Bránila slobodu vlastného svedomia a hodnovernosť Bohom zjavených regúl. Nesúhlasila so zmenami, ktorí vyžadoval jej duchovný vodca o. Falcoia.V srdci mala hlboké presvedčenie, že musí uskutočniť to, čo jej bolo darované v zjaveniach. Pretože sa nechcela podriadiť, musela odísť z kláštora v Scala a inde hľadať možnosti uskutočnenia misie, ako jej Boh zveril.

Po niekoľkých rokoch hľadania, počas ktorých pomáhala iným rehoľným komunitám v duchovnej obnove ich života, sa jej podarilo v roku 1738 v meste Foggia založiť kláštor redemptoristiek, ktorý sa pekne rozvinul. Udržovala kontakty s otcami redemptoristami. Títo vždy, keď mali možnosť, navštívili Foggia. Boli to najmä sv. Alfonz de Liguori a sv. Gerard, ktorý do kláštora priviedol mnoho dievčat. Pre Máriu Celeste to boli pekné, pokojné roky, kedy mohla do mnohých mladých sŕdc, ktoré sa túžia odovzdať Bohu, vštiepiť ducha redemptoristiek. 14.9.1755 na sviatok Povýšenia sv. kríža zomrela v povesti svätosti. Dekrétom Svätej kongregácie z 2.12.1895 boli jej diela uznané za doktrinálne správne a 11.8.1895 sa začal jej beatifikačný proces.

Mária Celeste bola veľmi vnímavá, mala citlivé srdce. Bola človekom hlbokej viery a nádeje. Z jej hlbokého dôverného spojenia s Bohom vyplýval život činnej lásky k blížnemu. To sa stalo prvou regulou inštitútu, ktorý založila.

„ Toto je moje prikázanie, aby ste milovali navzájom, ako som ja miloval vás." (Jn 15,12)

Podarujte preto vášmu blížnemu celú vašu dušu...

...vaše oči nech vidia jeho potreby, nech nikdy nepozorujú jeho nedostatky ani to, čo robí a nech ho v ničom nepodozrievajú; vaše uši nech počúvajú jeho trápenie; vaše ústa nech ho povzbudzujú v jeho zármutkoch a poučujú o večných pravdách v jeho nevedomosti, nech mu pomáhajú a zastávajú sa ho.“

Jej nežná duša videla Boha v stvorenom svete. V jej dielach nájdeme pekné prirovnania z prírody. Ježiš je pre ňu slnkom, ktoré jej dáva svetlo a teplo, duchovný vzrast.

„ ...Slnko, ktoré vidíš na svete, bolo stvorené ako symbol božského Slnka – ono svojou božskosťou obdarúva svetlom vnútorný svet duše. To svetlo je výsledkom mojej božskej prítomnosti v duši, ktorú som stvoril... Mojím božským teplom vysušujem všetky zlé šťavy, ktoré vytvorili nezriadené vášne; ničím nedokonalosti duší, ktoré majú otvorené oči,  ktoré neustále hľadia na mňa a dovoľujú, aby ich  prenikol môj jas. Sú to tí, ktorí majú otvorené okná duše... Vždy, keď budeš hľadieť na pozemské slnko, spomenieš si na to, čo som ti zjavil a stane sa to tvojou neustálou modlitbou.“ (Autobiografia)

Hlboké zjednotenie s Kristom vyjadruje v obraze kvapky, ktorá sa úplne stráca a rozplýva v nekonečnom oceáne.

„ Si rozsiahlym morom dokonalého a bezhraničného dobra. Ja som kvapka vody, ktorá sa v tebe rozplýva a premieňa sa na to rozsiahle more; v ňom strácam pocit mojej obmedzenosti a malosti... stala som sa oceánom dobra.“ (Rozhovory duše s Ježišom)

Tak ako každý človek modlitby, Boží dôverník, aj ona mohla veľa vyprosiť pre doráňaný svet, pre svojich bratov a sestry. Modlitba bola pre ňu dýchaním povetria, snom, pokrmom.

„Na modlitbe Boh vdychuje do nás životodárny dych lásky, ktorý sa dá dokonale pocítiť ako „dych života“. Vtedy sa zdá, že duša prijíma životodárny dych a oživuje sa v Bohu. Prijíma vanutie od Boha a zároveň ho Bohu odvzájomňuje. Boh vanie – vdychuje a ona dýcha. Vďaka tomu životodárnemu rytmu sa jej život stáva šťastný.“ (Stupne modlitby)

Modlitbu považovala za nevyhnutnú v živote každého človeka. Tvrdila, že nie iba niektorí vyvolenci, ale každý človek je povolaný ku kontemplácii, k zotrvávaniu v Božej prítomnosti, lebo iba takto sa človek môže stať šťastným už tu na zemi. To šťastie sa volá svätosť.