Učíme sa čnostiam - tichosť

 

1. Ticho ako prostriedok sebapoznania

 

Jednou z najnaliehavejších potrieb, ktoré máme v dnešnom modernom svete, je potreba stíšiť sa. Naše životy plynú krkolomnou rýchlosťou. Koľkokrát cez deň povieme: „Nemám čas, neskôr,“ a podobne. Kedy si ten čas nájdeme? Zaujíma nás toľko vecí. Ak sa nenecháme preniknúť tichosťou Božieho slova, riskujeme, že budeme plní strachu, obáv z nezmyselnosti celého nášho života. Lebo ak nám začne chýbať odstup od veci, ktoré nás deň čo deň “bombardujú“, premôžu nás. Ticho je pre človeka veľmi potrebné. V tichu človek poznáva sám seba. A preto môžeme povedať, že v tichu a modlitbe sa rodia veľké veci. Boh si želá, aby sme objavili samých seba práve v tichu. A to je často dôvod, prečo človek nechce zostať sám. Mýlime si samotu s osamelosťou.

 

       

          Osamelosti sa bojíme z dvoch dôvodov:

 

          1. izolácia, ktorú osamote cítime, prináša veľa zážitkov, ktoré sú v našom vnútri,

 

          2. osamelosť zvykneme považovať za prejav odmietnutia zo strany ľudí.

 

Tento stav zväčšuje strach a zosilňuje presvedčenie, že nemáme nijakú cenu a nikto nás nemiluje. Preto sa osamelosti oprávnene vyhýbame, ale nemýľme si samotu s osamelosťou. Ticho v samote je poznávanie seba. Poznávanie svojich chýb, ale poznanie aj kladných vlastností svojej osobnosti. Vtedy nastáva to správne, opravdivé sebapoznanie, ktoré nie je ovplyvňované tým, čo sa o nás hovorí, myslí. A ak seba nebudeme pravdivo poznať, náš vzťah s Bohom a blížnym bude len falošnou pretvárkou z našej strany.

 

 

2. Ticho ako prostriedok spojenia s Bohom

 

Mlčanie je potrebné pre správne sebapoznanie, je dôležité i k počutiu Božieho hlasu vo svojich srdciach. Mnoho ľudí sa už dnes nestretá s Bohom, je im čímsi cudzím práve preto, lebo na toto stretnutie je potrebné ticho. Človek je naplnený “hrmotom“ dnešnej doby a nepočuje jemné impulzy, ktorými ho Boh oslovuje. Niektorí sú hluchí, lebo nemajú zdravé uši, iní zas nepočujú pre veľký hluk, ktorý je okolo nich. A práve preto hluk dnešných rečí a vecí nás robí hluchými na vnuknutia Božie a bráni nám počuť, čo by sme mali počuť. Boh sa s nami v tichosti zhovára: „Preto ja ju vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu“ (Oz 2,16). Už prorok Ozeáš, ako sám píše, poznal radosti a milosti, ktoré Boh dá duši, ktorá sa utiahne v tichosti do samoty. Ak sme spojení s Bohom cez jeho slovo, potrebujeme s ním tiež splynúť v hĺbke skrytej jaskyne svojho srdca a tam počúvať Boha hovoriaceho v tichu nežného vánku.

 

Veľakrát sa stáva, že nie vždy sme opravdivými poslucháčmi, ktorí dokážu utíšiť hluk vo svojom vnútri. Častejšie počúvame seba než Boha. Je to jednoduchšie. A keď si myslíme, že sme úplne pripravení a chceme počuť, čo nám Boh hovorí, v skutočnosti počúvame to, čo chceme, aby nám Boh povedal. Preto je potrebné okrem uzavretia sa v tichu aj úplné vyprázdnenie svojho vnútra pre načúvanie Božieho hlasu.

 

Počúvať Božie slovo v zahĺbení a v tichu je skúsenosť, ktorá nás vtiahne, premení a dáva nám spoznať pravdu o nás samých, aby sme sa viac prispôsobili Božej vôli. Vonkajšie chyby, ako píše Alfonz Rodriguez, ako zanedbávané silencium a mrhanie času zbytočnými rečami, sú znakom malého pokroku a slabej čnosti, ktorá je v srdci človeka. To je znakom toho, že človek sa nevhĺbil do seba, neokúsil ešte Boha, lebo sa ešte nedokáže stíšiť “vo svojej malej izbe“. Ak na skrini niet zámky, je to znak, že niet v nej nijakého pokladu.

 

 

3. Ticho ako prostriedok komunikácie s blížnym

 

Je paradoxom ticha a samoty, že keď sme nútení byť odlúčení od tých, ktorých milujeme, fyzická odlúčenosť vytvorí v nás hlbšiu duchovnú jednotu a cítime ich milujúcu prítomnosť viac, než sme si kedy mohli predstaviť.

 

Dotýkajúc sa Boha v tichu a samote dotýkame sa iných ľudí, najviac tých, ktorých máme najradšej, a to novým a hlbším spôsobom. Platí to však aj naopak, že keď vykročíme k druhým s láskou, vzrastá naša jednota s Bohom. Človek vtedy zažije zvláštnu blízkosť s Bohom v službe lásky k iným. Pravá láska k Bohu vyvoláva intenzívnu lásku k ľuďom. Ak si viac uvedomíme svoju najhlbšiu podstatu, začneme si byť vedomí aj tejto Božej milujúcej prítomnosti. Toho istého Boha, ktorý miluje mňa a pôsobí vo mne, môžem vidieť v každom stvorení, ktoré stretám na svojej životnej ceste.

 

 

Ježiš Kristus a ticho

 

Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11,29). Hovorí to Ježiš, ktorý je zvrchovaným zjavením Božej tichosti. On je prameňom našej tichosti, keď vyslovuje: „Blažení tichí...“ (Mt 4,5).

 

Ako Ježiš rástol, učil sa čoraz vnútornejšie hľadať Otca v centre svojho bytia. Tam v tichu a hĺbke svojho srdca, ten, ktorý bol najbližšie k srdcu svojho Otca, dýchal, usmieval sa, smial sa i plakal v jeho svätej prítomnosti. V dennom rytme modlitby, ťažkej práce, poslušnosti matke Márii, Jozefovi a svojim rodákom sa Ježiš usiloval dosiahnuť vnútorný pokoj, na ktorý potom poukazuje ako na silu Ducha. Vo všetkej svojej činnosti bol vnútorne tichý a obrátený k Otcovi.

 

Pred svojím verejným účinkovaním sa utiahol na púšť, kde sa v tichu stotožnil s Otcovou vôľou. Tiché uzobranie v modlitbe vidíme aj v Getsemanskej zákrade, kde prosí Otca, aby ho nechal žiť, ak existuje spôsob, ako sa tomu vyhnúť; no hneď za tým dodáva: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Celá jeho krížová cesta bola cestou ticha, až na okamihy, keď svojím slovom podával svedectvo Pravde. Lebo tam, kde vrava ľudu je príliš veľká, jedinou možnosťou ako niečo povedať, je mlčať.

 

Ježiš účinkuje ticho a jemne aj v našich srdciach, ak sme sa však naučili byť tichými poslucháčmi jeho slova. Je ticho prítomný a pôsobí v nás skrze sviatosti. Pokojne hovorí v kázňach. Je tichý ako kvas vložený do cesta, snažiaci sa zmieriť svet so svojím Otcom.

 

 

Panna Mária a ticho

 

Existuje veľa druhov ticha. Ticho lesa, kde sa ani lístok nepohne. Ticho na bojovom poli, kde nepriatelia zapaľujú oheň pred bojom. Dvaja zaľúbenci dosahujú jednotu lásky, ktorá umlčí každé slovo. A napokon je to ticho smrti.

 

My ľudia nedokážeme správne pochopiť Božie ticho. Máme uši, ale keď máme počuť intenzívne ticho Trojice, zlyhávame. Boh vo svojej prozreteľnosti nám dáva vzor - Máriu. Jej ticho môžeme počuť ľahšie ako Božie ticho. Môžeme bez problémov hľadieť na mesiac, ale keď skúsime to isté so slnkom, zistíme, že je to ťažké. Môžeme preto povedať, že Mária odráža tichosť Boha do ľudskej prirodzenosti. Ona sa úplne odovzdala vo viere milujúcej poslušnosti a v tichu slúžila Bohu. Vo svojej chudobe, poníženosti a tichosti Mária postupne rástla v modlitbe, čo sa prejavilo vo vernom vykonávaní Božej vôle s najväčšou úctou. Jej svätosť sa rozvíjala v každodennom živote, keď ticho počúvala Božie slovo a premýšľala o ňom vo svojom srdci. „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19). Stupňovala sa milosť tým, že sama ustupovala a dávala priestor podnetom Božieho ducha. Na Máriinom živote vidíme, že na tichu nie je nič slabošské. Sústreďuje nás a dáva nám veľkú vnútornú silu. Aj ona sa potrebovala veľakrát vo viere, nádeji a láske uchýliť do ticha, k vnútornému zdroju sily, a to najmä v ťažkých chvíľach. „Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2,48). A reakcia Márie na Ježišovu odpoveď? „Ona v tichosti zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51).

 

Podstatné však ostáva, že ticho neostalo len hluchým tichom. Nad každým jedným uvažovala. Počnúc slovom fiat, ktoré dala anjelovi pri zvestovaní, až po tiché objatie tela svojo ukrižovaného Syna. Ticho ju pripravilo na zjavenie Božej lásky v symbole prebodnutého srdca, z ktorého do poslednej kvapky vyšla krv a voda. Učme sa preto od Márie čnosti tichosti.