Učíme sa čnostiam - skromnosť

 

Dnes sú ľudia, ktorí keď si kýchnu, myslia si, že spôsobili zemetrasenie, ktoré spozorovali na celom svete. Keď zakašlú, sú si istí, že spôsobili všeobecný otras sŕdc i svedomí. Keď sú hrdinami nejakej skromnej udalosti v miestnej kronike, robia si ilúzie, že tento deň sa stane pamätným a urýchlene ho bude treba zaradiť do všeobecných dejín. Keď rozdajú deťom cukríky, narýchlo pohladia starčekov v útulku, nárokujú si, aby všetky denníky zaznamenali toto senzačné gesto, ktoré treba dať do časopisu. Inými slovami stretávame ľudí, ktorí akoby chceli súťažiť s Všemohúcim. Iba s tým rozdielom, že „Ten hore“ stvoril svet a stiahol sa, ale títo prekážajú a tak robia chaos.

 

Niektorí prehlasujú: „So skromnosťou ďaleko nezájdeš.“ Ale zato sa o ňu zaujíma ten, ktorý mal zvláštnu záľubu v maličkých. Tých, ktorých nebrali vážne a ktorí si myslia, že nie sú dôležití, vždy bral vážne a zveroval im dôležité úlohy. Je treba, aby sme nadobudli mentalitu „neužitočných služobníkov“, aby sme sa presvedčili, že vzťah s Bohom je bezplatný, nejde o nejakú zmluvu. Sluhovia dnes nechýbajú. Problém je inde: že vidieť značný nepomer medzi nízkym číslom neužitočných služobníkov a obrovským číslom sluhov, ktorí sa pokladajú za potrebných, ba dokonca neodmysliteľných, ktorí si myslia, že urobili veľké veci a preto si nárokujú, že ich všetci poznajú, že všetci sú o nich informovaní... a to ešte skôr ako niečo urobia. Ak chceme, aby Pánova záhrada bola nielen „ilustrovaná“, ale aj obrábaná, potrebujeme „neužitočných služobníkov“. Sú potrební robotníci, ktorí sú radi, že sa v tieni môžu namáhať pre Boha a jeho kráľovstvo, a nemusia vo výkladoch vystavovať svoje úžasné podniky. Skutočnosť je taká, že od čias Márie z Nazareta robia dejiny pokorní pracovníci, ktorí svoju chrbticu a svoj úsmev dávajú k dispozícii Pánovi a blížnym. A keď od motyky dvihnú hlavu, nerobia to preto, aby dostali zlatú korunu, alebo bod k dobru, ale preto, aby si utreli pot. A ak im ešte zostane trocha dychu, dokážu si len povzdychnúť: „Bože môj, pomôž nám, aby sme sa nebrali príliš vážne.“ Evanjeliový sluha, podľa príkladu Márie z Nazareta nechce, aby ho verejne obdivovali. Dá sa potichu k dispozícii, a potom si dožičí veľmi vzácnu odmenu neužitočnosti. Okrem iného, aj toto prospieva k pokojnému životu. A nikto mu ho nezoberie.

 

Chcel by som vyzvať všetkých mužov Slova: nájdite znova príchuť skromnosti. Obmedzte vaše objavovanie sa. Prestaňte so sériovým vystavovaním sa na verejnosti. Majte odvahu aspoň niekedy odmietnuť. Držte sa ďaleko od tlieskajúcich fanúšikov. Choďte sa ukryť... samozrejme na púšť. Uvedomte si, že javisko, úspech, potlesky, hluk propagandy ani reklamné svetlá nie sú cestou evanjelia, ktorá vedie do ľudských sŕdc. Prečo chcete žiariť pre vaše schopnosti a nikdy sa nepokúšate, aby ste žiarili skromnosťou, rozvahou a zmyslom pre mieru? Všetci si musíme uvedomiť, že Božia sláva sa prejaví, ak sa my, aspoň trochu stiahneme do úzadia.

 

(A. Pronzato, Hľadanie stratených čností)

 

*

 

 

Ľudia, ktorí sa vyznačujú skromnosťou, sotva majú dajakého nepriateľa. Nikoho svojou prítomnosťou neohrozujú, nikomu nezavadzajú. Skromnosť je blízkou príbuznou pokory, ale sa od nej odlišuje tým, že nie je iba vecou vnútra, myslenia, ale aj čohosi vonkajšieho: spôsobu hovorenia, správania sa, gestikulovania, obliekania, bývania, jedenia, cestovania, ba dokonca i chôdze a tónu hlasu. Jej opakom je márnivosť.

 

Neskromní všetko vedia, na všetko majú správny názor, o všetkom rozhodujú. Funkcia však ešte nikomu nedala patent na rozum. Skromný človek je skôr sebakritický a má zmysel pre mieru. Preto sa nikdy neocitne v nepríjemnej situácii, že by musel odvolať vyslovenú mienku a z toho istého dôvodu nestráca úctu iných. Patrí do kategórie osobností, ktoré sú ešte i čestnými nepriateľmi. Akceptuje sa taký, aký je. Hoci by mal prenikavosť mysle, alebo múdrosť, zostáva skromný, lebo si uvedomuje hranice svojich vedomostí a schopností, no najmä skutočnosť, že všetko je dar. Preto sa ani netlačí dopredu, lebo predpokladá, že môžu prísť ľudia s väčšími vedomosťami, s presnejšími poznatkami. Medzi známky skromnosti patrí aj to, že sa nikomu i napriek svojej všeobecne známej a uznávanej autorite a vzdelaniu nikomu nevnucuje.

 

Povýšeneckosť je výrazom hlúposti. O skromnom človeku nemožno nikdy povedať, žeby bol ambiciózny alebo kariérista. To však neznamená, že by nemohol mať geniálne nápady a nebol schopný obrovského vypätia síl na vykonanie práce, výskumu alebo povinnosti. Nemá teda nič spoločné s plachosťou alebo s neschopnosťou venovať sa do posledných dôsledkov zverenej úlohe alebo dielu, ktoré si sám predsavzal. Skromnosť sa v praxi prejaví ako úžasná sila vytrvať až do konca a zavŕšiť dielo, lebo jeho zmysel a cieľ nehľadá v sebe, ale v čomsi vyššom či Najvyššom.

 

Jednou z najvzácnejších a najcennejších vlastností skromného človeka je stálosť. Skromný nemení tak ľahko charakter ako ľudia ambiciózni, namyslení, chorobne ctižiadostiví. Kým nedosiahnu určité kvóty na spoločenskom rebríčku, ostávajú v medziľudských vzťahoch viac-menej normálni. Len čo však majú v hrsti vysnívané postavenie v spoločnosti, menia charakter. A všetci sa čudujú, čo sa im stalo. Jednoducho ich nepoznávajú. Zato skromní zostávajú aj na najvyšších spoločenských a cirkevných trónoch rovnakí ako predtým: pravdiví, čistí, stáli a nemenní.

 

Požehnaním či ovocím skromnosti je neotrasiteľný pokoj, ktorý nemôžu vlastniť tí, ktorí si stále myslia, že im niekto krivdí – osud alebo ich prirodzenosť, ľudia alebo Boh. Skromný je vždy spokojný, lebo vie, že nikdy nedostáva menej, ale viac, ako mu patrí.

 

Kto žije skromne, pritiahne si úctu, zatiaľ čo ten, kto úctu hľadá, nikdy ju nenájde – aj a najmä preto, že sa mu hneď alebo časom bude zdať primalá v porovnaní s vlastnými predstavami o svojej veľkosti. Skromnosť stojí veľa sebadisciplíny, aj keď sa môže zdať, že je vrodená. Ovocie tejto cnosti je zato veľmi sladké. Predpokladá však ideál. Keby sa niekto bez ideálu oddával sebadisciplíne, žil skromne pre skromnosť, poprel by seba samého a pripadalo by mu to ako čosi perverzné a masochistické. Ale zriekanie sa nejakej veci v mene niečoho neporovnateľne väčšieho je pochopiteľné a privádza človeka k stálemu duchovnému rastu.

 

(A. Hlinka, Každý sa môže zmeniť)