Učíme sa čnostiam - pokora

 

Odpornú neresť pýchy vo všetkých jej rozmanitých podobách poznali všetky kultúrne národy staroveku, vrátane Hebrejov. Ale poníženosť v tom najautentickejšom zmysle - podobne ako chudoba - je čnosťou kresťanskou odpozorovanou od samého Bohočloveka Krista. Bez jeho poznania niet nijakej reálnej možnosti prísť na myšlienku pokory ako pozitívneho etického postoja a ešte menej motivácie usilovať sa o ňu.

 

Až v Novom zákone sa pokora objavuje ako čnosť. Najvýraznejšie sa to javí u Pavla, najmä v jeho liste Filipanom. Poukázal v ňom na to, že Kristus sa nedožadoval úcty, ktorá mu ako Bohu patrila, "nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka..." (Flp 2, 5-11). Teda nielenže sa uponížil pod svoju vlastnú úroveň, ale nepriamo chcel, aby ho i za takého pokladali. Toto poslúžilo niektorým teológom ako dôvod, aby hovorili dokonca o "pokore Boha". Ježiš sa snažil práve svojou tichosťou a poníženosťou pritiahnúť k sebe iných, tých najjednoduchších.

 

Pokora je sila, ktorá sa prejavuje v pohľade, neohrozenom vystupovaní a činnosti, lebo pokorný človek sa vždy a vo všetkom opiera o Toho, ktorý môže všetko. Okrem toho je nezraniteľný, lebo nik ho nemôže ponížiť. Má takú malú mienku o sebe, že ho urážky netrafia a uponíženie nedosahuje tú hĺbku, v ktorej sa nachádza  vo vlastných očiach. Pokora nevyžaduje od človeka, aby zahadzoval svoju vlastnú osobu.To by potom nestál na pôde pravdy, ktorej je schopný pevne pozrieť do tváre. Nejde mu o voľbu čohosi nízkeho pre nízkosť samu, ale o schopnosť stáť v službách pravdy.

 

Pokornému nikdy nechýba predovšetkým pokoj. Jeho strata, má takmer vždy príčinu v nejakej odrode pýchy, napr. v samoľúbosti, strachu pred neúspechom, stratou dobrej mienky či mena, poklesom obľúbenosti, popularity, atď. Pre pokorného to nie sú hodnoty. Iba pred jedným má strach: stratiť stopy Toho, ktorý je pre neho prameňom všetkých existenciálnych hodnôt.

 

(A. Hlinka, Každý sa môže zmeniť!

 

 

*

 

Osy robia vôkol seba veľa hluku, my si však všímame pracovité, ale tiché včely. Žaba kváka v bahne s túžbou, aby si ju všimli, my však vidíme a ceníme si rybu, ktorá sa správa, akoby jej nebolo. Človek pyšný a namyslený je ako osa, ako kvákajúca žaba. Robí vôkol seba veľa hluku, je neznesiteľný. Pokorný človek svojou tichou skromnosťou získava srdcia všetkých. Nikomu neprekáža, nikoho neponižuje, neuráža, je láskavý.

 

Pokora je pre kresťanský život často nemódna a nepopulárna. Avšak naším cieľom je dosiahnuť lásku. Cestou k nej je pokora. „Keď sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Pokora je podmienkou k obdržaniu ďalších milostí. „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť.“ Pokora vedie k svätosti. Nie je náhoda, že každý z kanonizovaných svätých sa označoval pravdivou pokorou. Lebo čím väčšia svätosť, tým väčšia pokora.

 

Ponížení žijú v pravde: poznajú aj svoju slabosť, aj veľkosť Boha. No pyšní sa nafukujú, robia zo seba viac, než v skutočnosti sú. Hrdia sa sebou samými, svojou všemohúcou nezávislosťou a domýšľavo sa stavajú na roveň Boha. Klamlivá sebaláska ich stavia proti pravde, ale aj proti poníženým, ktorých utláčajú, aby sa sami vyzdvihovali.

 

 

*

 

 

Ó, pokora, krásny kvet, vidím, ako málo ľudí ťa vlastní. Aká krásna je pokorná duša. Takej duši Boh nič neodoprie, vyvyšuje ju až po svoj trón. Je najhlbšie zjednotená s Bohom. Teraz chápem, prečo je tak málo svätých. Lebo málo duší je hlboko pokorných.

Nech zvláštnou tvojou vlastnosťou je jednoduchosť a pokora. Kráčaj životom ako dieťa, vždy plná dôvery, vždy plná jednoduchosti a pokory, so všetkým spokojná, zo všetkého šťastná. Ako vody tečú z hôr do doliny, tak aj Božie milosti stekajú len na pokorné duše.

Ak som na poslednom mieste a dokonca nižšie ako najmladšie postulantky, vtedy sa cítim na svojom mieste. Nevedela som, že do tých bezvýznamných kútikov umiestnil Pán toľko šťastia.

Radšej budem v kláštore odstrkovaná a nič neznamenajúca než vo svete kráľovná.

Boh si väčšinou vyberá najslabšie a najjednoduchšie duše za nástroje na uskutočnenie svojich najväčších diel.

Ak je na zemi duša skutočne šťastná, tak len duša naozaj pokorná.

Záchranou pred všetkými pokušeniami je pokora.

Pokornému nič nie je ťažké.

Pokornú dušu nič nezmätie ani neznepokojí.

Šťastná duša, ktorá sa teší už tu na zemi zvláštnej Božej pozornosti. Sú to duše malé a pokorné.

 

(z myšlienok sv. Faustíny)

 

*

 

Kto chce vystupovať do výšok, musí zostupovať do hlbín. K Božej priazni vedie len cesta pokory. Ňou kráčali všetci, ktorí dobyli vrchol čnostného života. Aj príliš vysoké prekážky, ktoré nevládzeš prekonať pre ich strmosť, budeš môcť zdolať, keď sa hlboko skloníš. Vietor láme vysoké cédre, no šetrí kríky, ktoré sa vedia skloniť podľa toho, ako vanie. Výška môže byť nebezpečná.

Keď v duši niet hlbokej pokory, nemôže v nej byť ani pokoj, a potom sa nemôže šíriť ani svetlo dobrého príkladu do vonkajšieho prostredia. Pokoru vždy sprevádza hlboký pokoj v duši a povzbudenie pre všetkých. Z neho sa rodí pohoda vo vnútri aj vonku.

Reč pokory presviedča najlepšie. Pomôže ti viac ako všetky knihy.

Ach, ako často je málo pokory aj v pokore! Iné je byť pokorným, iné je zdať sa ním.

 

 

*

 

 

Ak chceš úspechy, nech je to snaha prevýšiť všetkých v milovaní skrytosti a v tom, aby ťa všetci považovali za nič.

Nemysli si, že tvoje správanie je lepšie od iných. Ak budeš vyzdvihovať seba, inými budeš pohŕdať. Ak kritizuješ správanie iných, svoje budeš považovať za vzor.

Obdivuj skutky iných a neupozorňuj na svoje. Ľutuj svoje hriechy a nečakaj pochvalu.

Ak budeš skutočne pokorný, viac sa budeš tešiť, keď budú chváliť iných než teba.

Čím väčšmi ti záleží na tom, aby si ťa ľudia cenili, tým viac strácaš na úcte u Boha. Čím viac sa ponižuješ pred ľuďmi, o to cennejší si v Božích očiach.

Snaž sa slúžiť iným bez veľkého rozruchu. Tvoj život nech je jednoduchý a ponorený v Bohu.

Šľachetným dušiam a tým, ktorí sa usilujú o čnosti, nezáleží na poctách. Zrnko pokory znamená viac než hora pocty.

Ak budeš oživený ozajstnou pokorou, nebudeš sa trápiť o to, čo povedia o tebe iní. Ak budeš myslieť o sebe pokorne, budeš milovať tých, ktorí tebou pohŕdajú. Tak ako má pyšný rád, keď ho chvália, tak pokorný prijíma pokojne to, že ním pohŕdajú, aj keď bezdôvodne.

Hovoríš o sebe veľa zlého a znepokojuješ sa, keď sa ti nedostáva cti.

Najvyšší stupeň pokory je dobrovoľne uznať vlastnú úbohosť.

Človek skutočne veľký je ten, kto o sebe zmýšľa pokorne. Ak nebudeš upevnený v pokore, Boh dopustí, aby si bol skúšaný pokušeniami a to preto, aby si dôveroval iba jemu. Natoľko v tebe prestane pôsobiť Boh, nakoľko dôveruješ sebe.

Netúžim byť väčší než som, aby som nečinil ľudí menšími, než sú. (P. Bosmans)

Nebudeš väčší, keď ponížiš iných. Iba biedny nafúkanec sa vyvyšuje nad druhého človeka. (P. Bosmans)

Ak budeš zanedbávať pokoru srdca, stratíš čistotu tela. Jed žiadostivosti sa rodí z koreňa pýchy. Avšak pokora rozumu chráni čistotu tela.