Učíme sa čnostiam - láska

 

Niekto by mohol povedať, že na svete je nedostatok lásky. Naopak: je jej až príliš, nájdeme ju na každom rohu, ani krok nemôžeš urobiť bez toho, aby si sa o ňu nepotkol: je vystavená, ospevovaná, vykričaná, ponúknutá, vyzdvihnutá, vysvetlená, opísaná. Ak je nejaké slovo, ktoré sa najrozličnejším spôsobom a na najrozličnejších miestach stále opakuje, od piesní po kázne, od zbožných stretnutí po televízne salóny – potom je tým slovom „láska“. Je to zničené, zneužité, opotrebované, vysilené slovo. Človek má dojem, že ide o prázdnu škrupinu, ktorá hoci je na prvý pohľad pekná, ale znechutí ho, keď sa na ňu pozrie zblízka. Pretože pod škrupinou nájde všetko, len nie to, čo by v nej malo byť.

 

*

 

„Keď dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou“... Zdá sa, že slávna trúba, ktorú evanjelium odsúdilo a umlčalo, znova slúži, že ju vyleštili, znova ocenili a nakoľko im nestačí, posilnili ju bubnami, činelmi, píšťalami, rohmi a podobnými vecami. A výsledkom je nepríjemný a ohlušujúci koncert. Namiesto „tajnej“ ukrytej, plachej, skromnej, pokornej lásky máme lásku veľkolepú, hrmotnú, pochabú, proklamovanú až za hranice slušnosti, alebo aspoň za hranice dobrého vkusu.

 

Láska je ako staré cenné fresky: je tak jemná, že keď ju vystavíme slnečnému svetlu alebo svetlu reflektorov, vybledne a stratí svoju krásu – pred Bohom i tými, komu je určená. Je treba, aby na scéne zhasli svetlá, aby sa vypli mikrofóny a reproduktory, prestali hlučné koncerty, prerušili sa triumfálne manifestácie, aby sme mohli vnímať tichú hudbu ukrytej lásky, ktorá je zasadená pod tvrdou kôrou sveta. Láske netreba robiť reklamu. Stačí, keď ju môžeme vytušiť, cítiť jej prítomnosť. V láske je dôležité cvičenie v skrývaní sa. Keď láska vyjde z domu a ide o sebe rozprávať, vystavovať sa, oslavovať sa, vyzdvihovať samu seba, keď dovolí, aby ju obdivovali, keď vyvoláva potlesk, to, čo napokon „vyjde“ nie je láska, ale pýcha, spolu s ďalšími blízkymi príbuznými: s márnivosťou, nafúkanosťou a ctižiadostivosťou, ktorá je preoblečená za lásku. Je to najhrubšia a najnevkusnejšia paródia. Len vtedy sa nepomýlime, keď lásku vidíme spolu s pokorou, vtedy nájdeme pravú evanjeliovú lásku.

 

 

*

 

 

Okrem ľahkosti a povrchnosti ďalším nepriateľom lásky je zvyk. Prvé kroky boli emotívne, túžobné, v chvejúcom očakávaní, v túžbe po prebádaní nového územia, boli dobrodružstvom, aj vážnym podujatím. Potom sa ale chodilo stále po tom isto území, opakovali sa stále tie isté gestá, vytvoril sa tvrdý chodník s hrubou a nepreniknuteľnou kôrou, ktorá už nezachytí a neprenesie žiaden záchvev z hĺbky. Objavili sa brázdy, koľaje neustáleho opakovania, mechanizmus nedbanlivého, bezduchého správania. Išlo skôr o zotrvačnosť ako o chôdzu, postupovanie alebo prehlbovanie. Namiesto novosti nastúpilo sklamanie, namiesto prekvapenia nuda z už známeho; záujem nahradil nezáujem, úžas zvyk, chvejúce a bedlivé očakávanie únava a ospanlivosť, túžbu netrpezlivosť, jemné odtienky jednoliata šedosť, vynaliezavosť zasa monotónnosť. Oheň postupne zhasína a človek zrazu zistí, že je hlboko v popole. Keď sa stretneme s druhým človekom a pritom nám nepodskočí srdce, keď našu schopnosť vzrušiť sa otupí plytký zvyk, vtedy láska zomiera. Aby sme mohli poraziť zvyk a tak zachrániť lásku, musíme byť zaľúbení po celý život. Predovšetkým si musíme zachovať schopnosť žasnúť. Čiže túžba, očakávanie, vášnivé hľadanie, nepretržitý pokrok, stála obnova. Nie zvyková povinnosť, nanútená vernosť, ale tanečný krok: „Skôr skáč, ako kráčaj.“ (Origenes)

 

Keď v láske zhasne fantázia, je to poplašné znamenie, že zhasína aj samotná láska. Keď v manželstve začne chýbať schopnosť a chuť druhého „prekvapiť“, urobiť niečo nečakané, keď je všetko známe, očakávané, povedané naučenými gestami, môžeme povedať, že sme lásku pochovali. Keď chýba fantázia, človek začne žialiť za minulosťou a začne sa vzájomné obviňovanie. Keď zomierajú povzdychy plné prekvapenia, rodia sa žalostné povzdychy. Bez vône tvorivosti sa láska stáva čnosťou, ktorá zapácha. Láska prestane byť povinnosťou, ktorú musíme splniť, ak k nej pridáme fantáziu. Potom to bude schopnosť druhého prekvapiť a mať z toho radosť, uhádnuť jeho potreby, predbehnúť jeho túžby, ponúknuť mu príjemné správy, ktoré mu pomôžu žiť a dúfať. Chudobný niekedy môže potrebovať viac úsmev ako almužnu, viac ako spoluúčasť vyžaduje dôstojnosť. Niekde môže všetko dokonale fungovať, a predsa... chýba tam niečo naviac. Zostáva na našu fantáziu, aby uhádla, čo tam ešte chýba. Mária si v Káne nevšimla, že chýba nevyhnutné, ale si všimla, že chýba niečo druhoradé. Sám Ježiš, ktorý vždy žil v skromných pomeroch, ocenil pohoršlivé gesto ženy, ktorá mu na hlavu vyliala drahocenný voňavý olej. Bez štipky fantázie sa nedá milovať. Našou úlohou nie je konať urýchlene bez kontaktu s rozumom a konkrétnosťou. Dôležité je však „prekvapiť“, alebo vymyslieť niečo neočakávané, nepredvídané. Svätí boli vo fantázii veľkými šampiónmi. A predovšetkým milosrdní svätí. Bez vynaliezavosti totiž nie je možné byť svätým. Musíme si uvedomiť, že aj vďaka jednému kvietku sa na našej zemi bude ľahšie bývať a zem sa stane ľudskejšou. Prečo by sme mali monopol fantázie prenechať nenávisti a násiliu? Prečo sa láska spolu s milosrdenstvom nevyberú a nezačnú klopať na dvere fantázie a neuznajú, že potrebujú jej služby?

 

 

*

 

 

Keď sa tak pozerám, ako sa niektorí ľudia správajú, mám dojem, že láska k blížnemu nemá hĺbku a chýbajú jej korene. Sú totiž takí, ktorí stále utekajú s vyplazeným jazykom. Vždy sa ponáhľajú, sú zadychčaní, vzrušení a trochu zmätení. Akoby ich pohlcovala „túžba zachrániť druhých“. Myslia si, že sú piliermi, na ktorých stojí svet. Sú to pohyblivé piliere, ktoré len čo začujú, že niečo škrípe, alebo že niekde je trhlina, hneď sa ponáhľajú, aby podržali, podopreli, zalepili dieru, aby všetko dali do poriadku. Ich deň je plný neuveriteľného množstva aktivít. Ale ťažko niečo dokončia. Pretože sa nikdy nevenujú úplne, verne a do hĺbky jedinej činnosti. Zatiaľ čo počúvajú jedného, už rozmýšľajú, ako majú vyriešiť problém toho druhého, ku ktorému sa ponáhľajú hneď potom. A keď k nemu prídu, ich hlava je už zasa niekde inde. V ich zadychčanej láske je veľa ctižiadostivosti, vyhľadávajú vzrušenie a odmenu. Hovoria, že chcú slúžiť, ale myslia si o sebe, že sú nenahraditeľní, všadeprítomní a všemohúci. A treba čestne priznať, že v ich venovaní sa druhým často hľadajú sami seba.

 

Thomas Merton sa veľmi prísne vyjadril o prílišnej aktivite, ktorá ničí predovšetkým pokoj v sebe samom, znemožňuje plodnosť, pretože pretína korene pravej hĺbky. Niektoré diela neprinášajú ovocie, pretože sú neúprosne a tvrdo otriasané vzrušením, nervami, reklamným krikom. Pravá horlivosť voči blížnemu síce potrebuje určité zanietenie, ale aj pokoj, hĺbku a ticho. „Tráva rastie v noci.“ (Descalzo) A nik ju nesmie vyrušovať. Dychtivá láska voči blížnemu prijala za svoj výrok: „roztrhať sa na kúsky“. Nie je to správne. Blížny potrebuje celého človeka.

 

 

*

 

 

Najťažším hriechom proti láske sú práve hriechy zo zanedbania dobrého. Nerobíme zle, ale nechávame si uniknúť príležitosť a možnosť urobiť jemné gesto, vysloviť láskavé slovo, ktoré by zohrialo srdce človeka, vysloviť uznanie a ocenenie, povedať tomu, kto nám stojí po boku, že má v našich očiach cenu, dať mu vedieť, že chápeme to, čo pre nás robí, povedať mu, že sme s ním spokojní. Ale my nie. Klameme sami seba, že ten druhý to pochopí, aj keď nič zo svojich hlbokých citov nenecháme vyjsť na svetlo. Skôr sa stiahneme do seba, schúlime sa do svojho nepreniknuteľného panciera, zamurujeme sa, natrieme sa tvrdosťou. Druhému ukazujeme nevýraznú tvár, vyslovujeme skúpe slová, rozprávame o banálnostiach. Vo vnútri žiarlivo ochraňujeme pravdivé cenné slová. Neustále odkladáme chvíľu, kedy by sme ich použili. A tá chvíľa nikdy nepríde. Ale príde chvíľa, keď už je príliš neskoro... Sú ľudia, ktorí sa bránia: „Viem, že veľmi milujem brata... spolusestru..., blížneho...“. „Vedieť“ to nestačí. Treba to povedať ako hovorí istý slávny výrok: „Každý človek je tvojím bratom, ale tvoj brat to nevie.“ Preto mu to musíš povedať, informovať ho, nenechávať si to pre seba.

 

Počas autonehody jeden z dvoch priateľov zomrel. Ten druhý k nemu pribehol, zúfalo ním zatriasol a prosíkal: „Nie! Nesmieš zomrieť! Urob mi tú láskavosť! Nikdy som ti nepovedal, že ťa mám rád!“ Príliš neskoro. Isté odkazy treba adresátovi povedať, kým je na to čas. V láske sa nič nesmie pokladať za samozrejmé. Druhý človek nie je povinný všetko pochopiť, alebo uhádnuť. Nie vždy by to dokázal.

 

 

(z knihy A. Pronzato, Hľadanie stratených čností)