Odpustová slávnosť

 

Nie tak dávno nám hovorili: „Boha niet,“ lebo ho nevidíme. Dnes už ani najväčší ateista nemôže argumentovať takýmto spôsobom, lebo na základe technických vymožeností veľa vecí nevidíme a predsa jestvujú. Pri telefonovaní nevidíme, s kým hovoríme, nevidno ani dráty, ktoré by nás spájali a predsa počujeme. Je veľa vecí, ktoré nevidíme, ale majú vplyv na náš život.

 

Dnes sa mnohí skôr zamýšľajú nad faktom Boha v troch osobách. Ako je to možné? Jestvuje inteligencia vyššia i nižšia. Človek vo svojej inteligencii i keď je ako múdry, nepochopí myšlienku vyššej inteligencie, ktorou je Boh. Medzi Stvoriteľom a stvorením existuje rozdiel. To, čo nedokážeme rozumom odhaliť, môžeme veľmi vhodne vierou využiť. Mnohé skutočnosti človek nemusí chápať, ale oni jestvujú aj bez chápania.

 

Dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice chce aj nám niečo povedať. Aj my ľudia sme stvorení na Boží obraz, na podobu Boha v troch osobách. Sme stvorení pre spoločenstvo osôb a to sa podľa sv. Jána Pavla II. najviac zračí v rodine, kde sa tá trojosobnosť prejavuje v osobe otca, mamy a dieťaťa. Títo traja sú rozličné osoby, ale tvoria jednu rodinu spojenú putom lásky. A ten iný život práve vyplýva z lásky. Tak je tomu aj v spoločenstve troch božských osôb.

 

Láska Otca a Syna plodí osobu, ktorou je Duch Svätý. Toto plodenie je večné. Tá trojosobnosť je tak hlboko spojená do jednoty, že už nehovoríme o troch Bohoch, ale len o jednom. Že to rozum nepochopí... mnoho vecí nepochopí. Tak ako v Bohu jestvuje hlboká jednota na základe hlbokého vzťahu lásky, tak aj medzi ľuďmi, v rodine, s rehoľnom spoločenstve musí jestvovať hlboká jednota na základe hlboko prežívanej lásky.

 

Dnes sme v tejto Kaplnke Najsvätejšej Trojice prišli vyznať vieru v Trojjediného Boha. Ako ľudia sme stvorení na obraz a podobu Božiu, no najlepšie ju prezentujeme vtedy, keď v našich rodinách cítime spôsob súžitia v láske, ktorá vytvára jednotu rodiny.

 

Budeme šťastní, keď svojím životom budeme napĺňať vnútorný obraz a podobu Božiu, ktoré sú založené na vzťahu lásky, ktorá spája do jednoty rodiny, farské, rehoľné spoločenstvá i celý svet.

 

Nie je dôležité, či vidíme, alebo nevidíme, dôležité je, že vieme, že ktosi je, lebo cítime jeho blízkosť, prítomnosť. Akonáhle sa trošku zahĺbime do modlitby, keď načrieme do jeho blízkosti, dotýkame sa ho svojím srdcom a vierou. Prosme o túto vieru, ktorú mnohí dnes aj vďaka uponáhľanosti strácajú a zabúdajú na to, že ich život nemôže byť šťastný, ak nie je žitý na Boží obraz a podobu, na aké boli stvorení.