Christos voskrese!

 

Na rozdiel od učeníkov, ony sú tam – Majstra sprevádzali až do posledného dychu na kríži a potom s Jozefom Arimatejským ho pochovali. Dve ženy schopné neutiecť, schopné odolať, čeliť životu tak, ako prichádza a znášať horkú chuť nespravodlivostí. A hľa, sú tam, pred hrobom, medzi bolesťou a neschopnosťou vzdať sa, prijať, že by všetko muselo vždy skončiť takto. A ak sa posnažíme s našou predstavivosťou, v tvári týchto žien môžeme nájsť tváre mnohých matiek a žien, tváre detí a mladých, ktorí znášajú ťarchu a bolesť veľkej ľudskej nespravodlivosti. Vidíme v nich odzrkadlené tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestami cítia bolesť biedy, bolesť zneužívania a obchodovania. V nich vidíme aj tváre tých, ktorí zakusujú pohŕdanie, pretože sú prisťahovalcami, sirotami bez vlasti, domu, rodiny; tváre tých, ktorých pohľad prezrádza samotu a opustenosť, pretože majú príliš zvráskavené ruky. V ich bolesti sú tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestom vidia ukrižovanú dôstojnosť. V tvárach týchto žien je veľa tvárí, možno tam nájdeme tvoju i moju tvár. Tak ako ony sa môžeme cítiť pobádaní kráčať, nevzdávať sa pred tým, že by veci museli skončiť takto. Je pravda, že v našom vnútri nesieme prísľub a istotu Božej vernosti. Ale aj naše tváre hovoria o zraneniach, hovoria o mnohých nevernostiach – našich i tých druhých –, hovoria o pokusoch a o prehratých zápasoch. Naše srdce vie, že veci môžu byť iné, avšak takmer bez toho, že by sme si to uvedomili, môžeme si privyknúť na život s hrobom, na život s frustráciou. A ešte viac, môžeme prísť k presvedčeniu, že toto je zákon života, omamujúc sa únikmi, ktoré spôsobia, že uhasíme nádej, ktorú Boh vložil do našich rúk. Veľakrát takto vyzerajú naše kroky, takéto je naše kráčanie, tak ako u týchto žien, kráčanie medzi túžbou po Bohu a smutnou rezignáciou. Nezomiera iba Majster: s ním zomiera naša nádej.

 

«Vtom nastalo veľké zemetrasenie» (Mt 28,2). Zrazu tie ženy pocítili silný otras, niečo a niekto zatriasol zemou pod ich nohami. A niekto im znovu ide v ústrety, aby im povedal: „Nebojte sa“, ale tentoraz dodá: „Vstal zmŕtvych, ako povedal!“ A taká je zvesť ktorú nám, z generácie na generáciu, táto Svätá noc dáva do daru: Nebojme sa bratia, vstal z mŕtvych ako povedal! «Život pretrhnutý, zničený, zdrvený na kríži sa prebudil a opäť začal pulzovať»  Pulz Zmŕtvychvstalého sa nám dáva ako dar, ako obdarovanie, ako perspektíva. Pulz Zmŕtvychvstalého je to, čo nám bolo darované a čo sa žiada darovať na oplátku ako premieňajúcu silu, ako kvas nového ľudstva. Zmŕtvychvstaním Kristus nielen odvalil skalu z hrobu, ale chce tiež zničiť všetky bariéry, ktoré nás uzatvárajú do nášho neplodného pesimizmu, do našich vykalkulovaných myšlienkových svetov, ktoré nás vzďaľujú od života, do našej posadnutosti v hľadaní istoty a do prehnaných ambícií,  schopných zahrávať sa s dôstojnosťou iných.

 

Keď sa Veľkňaz a náboženskí predstavitelia v spolupráci s Rimanmi nazdávali, že si môžu vykalkulovať všetko, keď si mysleli, že posledné slovo už zaznelo a že určiť ho prislúchalo im, Boh náhle vstupuje, aby zatriasol všetkými kritériami a ponúkol tak novú možnosť. Boh, ešte raz, nám prichádza v ústrety, aby ustanovil a upevnil novú dobu, čas milosrdenstva. Toto je ten prísľub udržiavaný odjakživa, toto je prekvapenie Boha pre svoj verný ľud: raduj sa, pretože tvoj život ukrýva zárodok zmŕtvychvstania, ponuku života, ktorý očakáva prebudenie. A hľa, toto je to, čo nás táto noc pozýva ohlasovať: tlkot srdca Vzkrieseného, Kristus žije! A to je to, čo obrátilo kroky Márie Magdalény a inej Márie: to je to, čo ich núti urýchlene vyraziť späť a bežať odovzdať správu (Mt 28,8). To je to, čo ich prinútilo vrátiť sa po vlastných stopách a obrátiť pohľad späť. Vracajú sa do mesta, aby sa stretli s ostatnými.

 

Ako sme s nimi vošli do hrobu, tak vás pozývam spolu s nimi ísť a vrátiť sa do mesta, vrátiť sa po našich vlastných stopách, za naším pohľadom. Každý z nás vošiel do vlastného hrobu. Pozývam vás vyjsť. Poďme s nimi ohlasovať tú správu, poďme... Na všetky tie miesta, kde sa zdá, že hrob mal posledné slovo a kde sa zdá, že smrť bola jediným riešením. Poďme ohlasovať, podeliť sa, zjavovať, že je to pravda: Pán je živý. Je živý a chce vstať z mŕtvych v toľkých tvárach, ktoré pochovali nádej, pochovali sny, pochovali dôstojnosť. A ak nie sme schopní nechať sa viesť Duchom po tejto ceste, tak nie sme kresťanmi. Poďme a nechajme sa prekvapiť týmto iným ránom, nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú len Kristus môže dať. Dovoľme, aby jeho nežnosť a jeho láska hýbala našimi krokmi, dovoľme tlkotu jeho srdca premeniť náš slabý pulz.

 

pápež František